andrea svitekova
Na Račianskej ulici
Čoladový vzduch Starý známy balkón Túžba po objatí Pretrvávajúci strach zo sklamania Kategorický imperatív v mojej hlave Samota plná spomienok a zmiešaných pocitov...
Moje "racio" ma raz zabije... Zoznam autorových rubrík: Poézia, ExperimenT, Súkromné úvahy, Nezaradené
Čoladový vzduch Starý známy balkón Túžba po objatí Pretrvávajúci strach zo sklamania Kategorický imperatív v mojej hlave Samota plná spomienok a zmiešaných pocitov...
Modrá, zelená či červená, všetko farby sveta. Ponúkajú rôzne životné variácie a prekrásne ludské kombinácie Novú realitu...
Otvor ústa, zavri oči Lebo ti tam niekto skočí Pohyb bokom, zvodný úsmev je to ľahšie ako myslel Každý kto vás vidí dobre vie že opäť slabosť ľudí vyhraje...
Vymaň sa už z pút slabosti, otvor okno a nadýchni sa vzduchu čerstvého Kvapka krvi objaví sa ti na čele sťa vráska stará cítiš ako povolujú švy na lebke a ustupuje tkanivo akoby ti niekto sekerou rozťal hlavu rozrezal zorný pohľad, rozpoltil dušu...
Nebezpečné je žiť si v snoch aj keď príjemné... Bo jedného dňa ohavy ľudské vytiahnú ťa za nohy z teplej postele a ľadovú vodu vylejú ti na rozospatú tvár...
Keby sa dalo tak vlačiť bremeno života na mojich krehkých pleciach... Či preklenúť sa ponad všetky priepasti a dostať sa k podstate veci... Keby utkveli nám v pämati múdrosti starých a my vedeli sme kam osud nás zaveje... Všetko by bolo snáď ľahšie a my mohli by sme sa povzniesť nad starosti každodenné...
Utrhnem sa z retaze preskocim priepast a vysplham sa na najvyssi vrch
Tak prekonať vlastný strach z neznámej budúcnosti a užívať si každý moment. Tak dokázať uvoľniť sa a dôverovať osudu že zvyšok života šťastnou cestou sa poberie.
Čo stalo sa s moju dušou, že opäť chodím vzpriamene? Kam podel sa všetok žial a trápenie?
Po rokoch ostala som ako kameň nikoho nepustím si pod kožu nedovolím dotknúť sa mojej tváre bo zhoreli by na prach.
Snáď zbieha sa k vojne alebo k ťažkým bojom keď zo všetkých strán všetci zbroja.
Na tvoju počesť zapálim si cigaretu. Každým vdychom tohto jedu pripomínam si chuť tvojich pier.
V poslednej kvapke piva utopila som posledný náznak inteligencie a zahájila som fázu naučených pohybov... Snaha o rozhovor sa mení na nezrozumitľný blabot... Ten kto mi rozumie, je bohom požehnaný tvor predurčený na vyššie ciele:)
Túžba skrotím ťa ja velkú silu mám si úboha, nič nezmôžeš voči mne nemáš moc, si ničota, si slaboch ja zatvárim sa kyslo, škarede a viem, že zmizneš - umrieš.
Človek priemerný nikdy nič nedotiahne do konca... Človek priemerný nikdy nevypne sa k výkonu... Človek priemerný nebeží, nestojí, len tak si pomaly ide po ulici...
Tuto krátku basničku by som chcela venovať mojej najlepšej kamaratke,ktorá spolu so mnou prežíva všetky životné situácie, s ktorou sa spolu najviac nasmejeme a ktorá ma uteší,ked mi zas nejaky chlap zlomí srdce:)